Úspech modernej veternej energetiky stojí na schopnosti inžinierov neustále zväčšovať rozmery turbín pri zachovaní ich nízkej hmotnosti. Tento článok rozoberá technologický posun od bežných sklenených vlákien k vysokopevnostnému uhlíku, ktorý umožňuje konštrukciu rekordne dlhých lopatiek. Zameriavame sa aj na najväčšiu environmentálnu výzvu odvetvia – recykláciu. Zistíte, ako nové termoplastické materiály dláždia cestu k plne cirkulárnej ekonomike a prečo je materiálová inovácia nevyhnutným predpokladom pre ďalšie znižovanie cien veternej energie.
S narastajúcimi rozmermi veterných turbín čelia inžinieri zásadnej výzve: ako vyrobiť lopatku, ktorá je dostatočne dlhá na zachytenie energie, dostatočne pevná, aby vydržala nápory víchric, a zároveň dostatočne ľahká, aby nezničila ložiská v gondole? Odpoveď leží v pokročilej materiálovej vede.
Tradičné lopatky sa vyrábajú z kompozitov na báze sklenených vlákien a epoxidových živíc (GFRP). Ich výhodou je relatívne nízka cena a overená odolnosť. Avšak s nástupom 100-metrových lopatiek narážame na limity:
Uhlíkové vlákna (CFRP) priniesli do veterného inžinierstva revolúciu podobnú letectvu. Ich hlavným prínosom je vysoký modul pružnosti a extrémne nízka hmotnosť.
Najväčšou „achillovou pätou“ veternej energie bola doteraz recyklácia. Tradičné epoxidové živice sú termosety – po vytvrdnutí ich už nemožno roztaviť, čo viedlo k hromadeniu starých lopatiek na skládkach.
Seriál 3: Technológie a inovácie: Pohľad do budúcnosti inžinierstva veterných turbín: