Plávajúce offshore turbíny predstavujú ďalšiu hranicu v dobývaní veternej energie. Táto technológia oslobodzuje inžinierov od obmedzení plytkých vôd a umožňuje inštaláciu obrovských turbín v hĺbkach, kde je vietor najsilnejší a najstabilnejší. V článku rozoberáme tri základné typy plávajúcich konštrukcií – od hlbokých bójí až po poloponorné plošiny – a vysvetľujeme zložité systémy ich ukotvenia. Zistite, prečo sú plávajúce veterné parky kľúčom k energetickej nezávislosti krajín s hlbokým pobrežím a aké výsledky prinášajú prvé pilotné projekty v Severnom mori.
Doterajšia história offshore veternej energie bola obmedzená na plytké vody s hĺbkou do 50 – 60 metrov, kde je možné základy pevne ukotviť do morského dna. Väčšina svetového veterného potenciálu sa však nachádza nad hlbokými oceánmi. Tu prichádza na scénu Floating Offshore – technológia plávajúcich veterných elektrární.
Plávajúca turbína nie je len "vrtuľa na bójke". Ide o sofistikované plavidlo, ktoré musí udržať tisíctonový stroj v dokonale zvislej polohe aj počas 20-metrových vĺn. Existujú tri hlavné koncepty:
Ukotvenie: Turbíny sú spojené s morským dnom pomocou kotevných reťazí a špeciálnych kotiev (sacia kotva, gravitačná kotva), ktoré zabezpečujú, že park neodpláva ani v najsilnejšej búrke.
Prečo investovať do takto náročnej technológie?
Prvé projekty už dokazujú životaschopnosť tejto technológie. Hywind Scotland, prvý komerčný plávajúci park na svete, dosahuje rekordné kapacitné faktory, ktoré prekonávajú aj tradičné fixné offshore parky. Ďalšie projekty v Nórsku (Hywind Tampen) využívajú plávajúci vietor na priame napájanie ropných a plynových plošín, čím znižujú ich emisie.
Seriál 3: Technológie a inovácie: Pohľad do budúcnosti inžinierstva veterných turbín: