Tvrdenie, že veterné turbíny spôsobujú lokálnu zmenu klímy, je vedecky nesprávne. Hoci v tesnej blízkosti rotora dochádza k mechanickému miešaniu vzduchu a vzniku turbulencií, tieto javy nemajú žiadny vplyv na regionálne zrážky ani celkové teploty. Klimatológia jasne rozlišuje medzi mikroklimatickým efektom a globálnou klimatickou zmenou. Práve veterné elektrárne sú kľúčom k ochrane klímy, pretože nevypúšťajú žiadne emisie skleníkových plynov a na rozdiel od fosílnych palív nijako neprispievajú k otepľovaniu planéty.
V diskusiách o vplyve veterných elektrární na životné prostredie sa občas objavuje tvrdenie, že rotujúce listy turbín môžu meniť lokálnu klímu. Odporcovia argumentujú, že turbíny spôsobujú otepľovanie pôdy alebo menia režim zrážok v danej lokalite. Hoci je pravdou, že turbíny ovplyvňujú mikrodynamiku vzduchu v bezprostrednej blízkosti rotora, pripisovať im vinu za klimatické zmeny je vedeckým nepochopením reality. Medzi lokálnym mechanickým miešaním vzduchu a globálnym procesom zmeny klímy existuje zásadný rozdiel, pričom veterná energia je v skutočnosti jedným z najúčinnejších nástrojov na jej zmiernenie.
Keď vietor prechádza cez lopatky turbíny, dochádza k vzniku turbulencií a miernemu spomaleniu prúdenia. Tento jav, známy ako aerodynamický tieň, však nesiaha ďalej než pár stoviek metrov. Mnohí si tento mechanický efekt zamieňajú s klimatickým dopadom. V skutočnosti turbína do atmosféry nepridáva žiadne teplo ani neodoberá vlhkosť. Iba mení spôsob prúdenia vzduchu v nízkych vrstvách. Tento vplyv je porovnateľný s tým, ako vietor obteká väčší kopec, lesný porast alebo priemyselnú halu, a nemá žiadnu moc meniť regionálne charakteristiky počasia.
Predstava, že veterné parky dokážu „rozhnať mraky“ alebo „zastaviť dážď“, patrí do ríše ľudovej tvorivosti. Zrážky sú určované pohybom obrovských vzduchových hmôt a vlhkosťou v kilometrových výškach, zatiaľ čo turbíny operujú v prízemnej vrstve do výšky maximálne 250 metrov. Fyzikálne je teda nemožné, aby technické zariadenia takejto mierky ovplyvnili hydrologický cyklus alebo spôsobili sucho v regióne.
Atmosféra Zeme disponuje gigantickým množstvom energie. Veterné turbíny z tohto obrovského rezervoára odoberajú len nepatrný zlomok kinetickej energie, ktorý sa okamžite dopĺňa vďaka tlakovým rozdielom generovaným Slnkom. Z vedeckého hľadiska sú energetické toky v rámci veterného parku zanedbateľné v porovnaní s prirodzenými procesmi, ako je odparovanie vody z oceánov alebo tepelná výmena medzi pevninou a morom. Turbína energiu neničí, len ju transformuje, pričom celková energetická bilancia lokality zostáva v rovnováhe.
Práve mierne nočné oteplenie pri zemi (spôsobené tým, že turbína pritiahne teplejší vzduch z vyšších vrstiev nad chladnejšiu zem) býva niekedy nesprávne interpretované ako dôkaz klimatickej zmeny. Ide však o bežnú vertikálnu distribúciu tepla, ktorú poľnohospodári niekedy dokonca využívajú na ochranu plodín pred prízemnými mrazmi. Tento jav je prísne ohraničený plochou parku a po jeho skončení sa vzduch opäť vráti do pôvodnej rovnováhy.
Klimatológovia využívajú zložité počítačové modely na simuláciu vplyvu masívnej výstavby OZE na planetárnej úrovni. Výsledky týchto simulácií potvrdzujú, že ani pri extrémnom náraste počtu veterných turbín by nedošlo k negatívnemu ovplyvneniu globálnych teplôt. Práve naopak, nahradenie uhoľných elektrární vetrom je jediným spôsobom, ako zastaviť skutočnú klimatickú zmenu. Rozdiel medzi lokálnym fyzikálnym prejavom turbíny a klimatickým prínosom je teda obrovský – zatiaľ čo lokálny vplyv je neutrálny, globálny prínos je životne dôležitý.
Moderná veda teda mýtus o „klimatických zmenách z turbín“ jednoznačne vyvracia. Ak chceme chrániť naše polia pred suchom a naše mestá pred vlnami horúčav, musíme sa sústrediť na znižovanie CO2. Veterná energia je v tomto boji naším spojencom, pretože každá postavená turbína znamená menej spáleného uhlia, ktoré je skutočným motorom lokálnej aj globálnej klimatickej destabilizácie.
Keď vedecky podložíme fakt, že turbíny nemenia klímu, ale ju chránia, objavuje sa ďalšia námietka. Odporcovia často spochybňujú trvácnosť a ekologickú stopu samotných zariadení. Tvrdia, že po skončení ich prevádzky krajinu zaplnia nevyužiteľné vraky a toxický odpad. Je však životný cyklus turbíny skutočne taký problematický? V nasledujúcom článku sa pozrieme na to, čo sa s turbínou deje po 20 rokoch, ako prebieha repowering a aké sú reálne možnosti recyklácie jej komponentov.
Seriál 8: Mýty, bludy, fakty: Vyvraciame nezmysly o veternej a solárnej energii: